Juraj Sonlajtner je architekt, ktorý pôsobí v pražskom štúdiu City Work Architects. U nás sa aktuálne do výšky ťahá prvý projekt z jeho ceruzky. Je ním Metropolis v novom downtowne v Bratislave.
„Vnímam ho ako takú moju cestu domov,“ uvádza Sonlajtner a zároveň prezrádza, že sa rysujú aj ďalšie zámery na Slovensku. Podľa neho sme navyše o čosi lepšie pripravení prijať nevšednú architektúru v porovnaní s našimi českými susedmi.
Nadchnutý downtownom
Ste autorom návrhu projektu Metropolis, ktorý je aktuálne vo výstavbe v našom hlavnom meste. Je Bratislava pripravená na takúto architektúru?
Určite. Bratislava je odvážnejšia ako napríklad Praha. V tom, ako sa tu stavia, ako postupujú úrady, čo vám pri navrhovaní projektu dovolia vaši susedia a podobne.
Na projekte sa pracovalo od roku 2008, podrobnejšie bol predstavený v roku 2017. Boli ste prítomný od začiatku?
V roku 2010 investor vyhlásil architektonickú súťaž, do ktorej sa zapojilo niekoľko ateliérov. A náš to vyhral. Potom sme však istú dobu čakali, pretože v lokalite bola dočasná stavebná uzávera. Aj to bolo dôvodom, prečo bol projekt predstavený neskôr.
Čo vás pri navrhovaní inšpirovalo?
Nadchla ma už myšlienka samotného downtownu. Nie je bežné, že máte v centre mesta dostupné brownfieldové pozemky so starými továrňami, ktoré môžete zbúrať a postaviť tam niečo nové. Komunikoval som aj s autormi pôvodného regulačného plánu. Ich vízia downtownu, kde sú vysoké budovy a dole v uliciach prúdi život, bola správna.
Keď sme si bližšie naštudovali regulačný plán, zistili sme, že nemôžeme ísť do takej výšky ako okolité budovy a zároveň máme trochu zložitejšiu parcelu – v zmysle jej veľkosti a toho, čo sa tam dá zrealizovať.
V podstate sme si vtedy vymodelovali budúcnosť – zakreslili sme, ako približne bude downtown vyzerať, naznačili sme tam napríklad Sky Park, ktorý v tom čase ešte nestál. A keď sa nám na papieri „objavil“ tvar písmena M, budúca silueta Metropolisu, vedeli sme, že presne to sme hľadali.
Uvažovali som nad tým tak, že každá budova v downtowne by mala byť originálna, no zároveň by nemala svojou architektúrou príliš kričať. V porovnaní s inými dominantami má síce Metropolis menšiu výšku, no budova je navrhnutá tak, aby bola aj výrazná, symetrická a osobitá.
Čo bolo na celom procese najnáročnejšie?
Okolité podmienky. Museli sme dodržať vzdialenosť od susedných objektov a projekt navrhnúť v súlade so svetlotechnickými normami s tým, že okolo sú výškové budovy. Na pomerne malom pozemku, ktorý má 7-tisíc štvorcových metrov, bola povolená celkom veľká stavebná kapacita. Snažili sme sa skĺbiť potenciál projektu so všetkými obmedzeniami, s ktorými sme sa stretli a zároveň so zámermi susedných developerov.
Hudba len ako koníček
Dnes žijete v Prahe, kde ste aj študovali. Prečo ste sa rozhodli práve pre architektúru?
V podstate to bola náhoda. Sníval som o tom, že budem pilotovať stíhačky, no otec mi veľmi rozumne povedal, že disciplína a poriadok nie sú úplne pre mňa. Zároveň mi však poradil, že architektúra by sa mi mohla páčiť – je technická, no zároveň má v sebe umenie, ku ktorému som mal vždy blízko. Prihlásil som sa teda na vysokú školu.
Vy sa však venujete aj hudbe… Nechceli ste ísť týmto smerom?
Keď som mal 19 rokov, tak som na chvíľu prerušil štúdium architektúry a venoval som sa gitare a džezu. Hudba pre mňa znamenala väčšiu slobodu, ťahalo ma to tam a takmer som preto úplne upustil od architektúry. Môj učiteľ angličtiny, kanadský saxofonista Floyd Williamson, mi však vtedy povedal výbornú vec – hudba je najlepší koníček, ale najhorší chlebíček. On mal pritom za sebou koncerty po celom svete, venoval sa tomu celý život.
Momentálne mám rockovú skupinu, ktorá sa v Česku dostáva do povedomia. V súkromí si však rád zahrám aj niečo džezové či alternatívne. Na gitare hrám od detstva, je to taká moja celoživotná téma.
Ako ste sa k tomu dostali?
Ako päťročný som našiel u deda na skrini gitaru. Mala hrdzavé struny, no bol som ňou fascinovaný. Zobral som si ju vtedy domov, neustále som hral, rodičia mi ju niekedy museli brať z ruky. Tá vášeň pre gitaru mi zostala dodnes.
Zázraky v každom projekte
Čo je najťažšie na práci architekta?
Komplexnosť. Vy ste totiž okrem architekta aj manažér, technik, konštruktér, psychológ, politik, právnik, organizátor, mediátor… A večer, keď ste sami, si musíte sadnúť a niečo dobré nakresliť.
Ktorý z vašich projektov je pre vás srdcovkou?
Asi najradšej mám Univerzitný Kampus v Mladej Boleslavi, kde bolo veľa histórie. Veľa sme búrali a podarilo sa nám vytvoriť novú časť mesta. Mám však rád aj Metropolis, vnímam ho ako takú moju cestu domov.
Je nejaký typ projektu, ktorému by ste sa v budúcnosti chceli venovať?
Dostal som sa v živote do takej fázy, že v každom projekte vidím jeho zázračnosť, bez ohľadu na veľkosť. Napríklad teraz riešime materskú škôlku, veľmi ma to baví a dávam do toho rovnako energie a vehementnosti ako by som dal do akéhokoľvek iného projektu.
Slováci sú odvážnejší
Na čom momentálne ešte pracujete?
Plánujeme novú mestskú štvrť v Prahe, ktorá podlieha zmene územného plánu. Pripravujeme tam aj dva rezidenčné projekty a ďalšiu štvrť, v ktorej budú nájomné byty pre zamestnancov mesta, napríklad pre policajtov alebo hasičov. A do toho už spomínaná škôlka.
Ako sa vám stavia v Bratislave a v Prahe?
Musím sa priznať, že z hľadiska úradov je podľa mňa Bratislava oveľa ďalej ako Praha. Diskusie v Bratislave rýchlejšie spejú k nejakému spoločnému cieľu, mestské časti sú taktiež v procese prítomné.
V Prahe je problém to, že legislatívne procesy, ktorými sa povoľujú stavby, sú zložité. A sila odborného úradu, ktorý má hovoriť o tom, ako má mesto vyzerať, je tam omnoho menšia. Taktiež sa tam rozmohol akýsi folklór, že nikto nikomu nepraje, každý sa odvoláva voči jednotlivým rozhodnutiam. Celospoločenský úzus je, že ten, kto stavia, je nepriateľ. Toto sa v Bratislave až tak nedeje.
Prečo to tak je?
Česi sú konzervatívnejší, nedôverčiví… Vždy sa predsa búralo a stavalo. Slováci sú podľa mňa viac otvorení a pripravení diskutovať.
Inšpiratívny svet
Ste vášnivým cestovateľom. Ktoré miesto je vaše obľúbené?
Mám rád mestá, dokonca aj manželka a deti – sme taká mestská rodina. Od toho sa odvíja aj plánovanie našich dovoleniek.
Rád takto v zahraničí čerpám inšpiráciu, skúmam, čo robí konkurencia, čo tam architekti robia lepšie alebo horšie… Cestovanie je podľa mňa pre urbanistov a architektov dôležité. Osobne mám najradšej New York, Manhattan je moja srdcovka.
Prečo?
V New Yorku sa mi prvýkrát stalo, že som prišiel do miliónového mesta a necítil som sa ako cudzinec. To som nikde inde doteraz nezažil. Je to pre mňa fascinujúce.
Akými mestami by sme sa mohli na Slovensku inšpirovať?
Príjemne ma prekvapila Varšava, kde už pred niekoľkými rokmi robili to, k čomu sme sa my len dostávali. Dobre navrhnuté štvrte, parter, pulzovalo to tam životom… Vravel som si, že je zaujímavé, ako sa postkomunistická krajina a mesto dokážu slobodne a rozumne rozvíjať.
Nemôžeme sa porovnávať so západnými či ázijskými krajinami, ale skôr hľadať tam, kde je nám to geopoliticky bližšie. Zaujímavá je aj Budapešť a Viedeň.
